Láska je...

By Nicolette Lear - februára 09, 2018

Slovo či pocit?

Láska je niečo, čo sa slovami nedá definovať ani vysvetliť a ak sa o to pokúšame, tak len ju ukracujeme o to, čo v skutočnosti je. Svet, ktorý je skazený falošnosťou, zákernosťou a častokrát bezcitnosťou ľudí voči tým druhým. Skutočne nás ľudí možno prirovnať k hladným vlkom, ktorí sa snažia len nakŕmiť. Avšak my nechceme jedlo. Dnešná spoločnosť sa teší z utrpenia druhých, to zaháňa pocit hladu, spoločnosť je skazená a nenásytná. Láska ostala jediným svetlom, ktoré robí z tohto sveta pekné miesto.

Láska ku knihe? Láska k zvieraťu? Materinská láska či naopak láska k rodičovi? Alebo len proste láska medzi dvomi ľuďmi? To všetko a ešte viac je láska. Ako som už napísala je nemožné definovať lásku, ale môžem ju opísať, vyjadriť svoje pocity, čo mi vzala alebo dala ?

Už je to nejaký ten rôčik, čo sme sa s mojim priateľom stretli. Vlastne naše stretnutie nebolo komplikované, pretože sme sa registrovali od čias základnej školy. Ak tam čakáte vytvorenie silného puta vďaka jeho baliacim ťahom... Vôbec to tak nebolo. Trvalo mu dlhú dobu kým si získal moje srdiečko.

Naše cesty sa niekoľkokrát rozdelili, ale náhoda či osud, nás nakoniec spojili. Možno osud chcel, aby sme sa stretli. Stal sa pre mňa človekom, ktorý sa ma dokázal dotýkať napriek tomu, že sa ma vôbec nedotkol. U mňa to vôbec nebolo hlboké vzplanutie citov zo sekundy na sekundu, kedy dievča cíti motýle v bruchu a okolo hlavy jej lietajú srdiečka, vtáčiky a motýliky ako to je vo filmoch. Voči týmto pocitom som bola príliš obrnená a stávala som sa bezcitnou osobou. Skôr to bolo tak, že si ma pomaly postupom času získal. Vybudoval si dôveru a bol jeden z mála komu som sa dokázala zdôveriť.

Bol človekom, ktorý mi však dokázal zosadiť masku z tváre. Dokázal mi vykúzliť skutočný úsmev na tvári. Dokázal to, v čo som už ani nedúfala. Opäť som vedela pociťovať to, čomu sa hovorí láska. Znie to ako totálny gýč, ale ja som bola tiež ten hladný, nenásytný vlk vytvorený dnešnou spoločnosťou. Ak sa spätne pozriem na seba. Nemôžem s čistým svedomím povedať, že som bola dobrý človek. Bola som človek pohltený zúfalstvom a smútkom. A takýto ľudia občas vykonajú to, čo časom ľutujú. On to zmenil. Bol mojou nádejou. Nehovoril mi aká mám byť. Slová by tu boli zbytočné. Ukázal mi to. To boli naše začiatky. Zmenil ma a spravil zo mňa lepšieho človeka a ja na oplátku som spravila lepšieho človeka z neho. Pomohli sme si vo svojich nedostatkoch. Zo mňa je človek, ktorý vie prejaviť mnoho emócii a z neho je mladý muž, ktorý si ide za svojimi cieľmi a ja ho plne podporujem.

Dnes môj partner, priateľ, "soulmate" (a xy ďalších synoným) a ja máme úplne iný vzťah ako na začiatku. Napriek tomu rovnaký . Sme pre seba najlepšími priateľmi a zároveň najlepšími milencami. (Tak sa to hovorí nie?) Každý deň s ním je šťastný . Čas strávený spolu je pre nás to najdôležitejšie. Dôvera je to, čo buduje a posilňuje náš vzťah. Väčšinou pokojné rozhovory sú tie, ktoré nám pomáhajú riešiť problémy. Každý deň sa milujeme rovnako ako na začiatku, ale zároveň viac. Sme k sebe úprimní, máme spoločné záľuby a ciele. To nás poháňa vpred a môžem povedať, že práve ON je moja spriaznená duša.

Láska nás nemá strašiť, nemá byť desivá a bolestivá. Kvôli láske nemáme roniť slzy a báť sa. Láska nemá byť smutná. Keď človek má svoju polovičku má sa smiať a radovať. Chystať spoločne zážitky, výlety, vystrájať spolu, šaliť sa a mnoho iných vecí, ktoré vám robia spoločne radosť.