OOTD - Sweet snow

By Nicolette Lear - januára 21, 2017

Mal to byť krásny deň. Telefón svojím plným hlasom zvonil už o piatej ráno. To síce neznie práve lákavo, ale všetko vám objasním.

Vyletela som z postele a rýchlo som sa začala chystať. Tešila som sa ako vám predstavím svoju novú farbu vlasov. (Áno v tomto outfite) Celý čas som bola usmievavá a šťastná. Mala som pocit, že o chvíľu začnem lietať. Po mojom poslednom neúspešnom experimentovaní, som si svoje vlasy maximálne zjednocovala a snažila som sa dostať k mojej pôvodnej farbe. Nežehlila, nelakovala, nekulmovala. Môj nový výmysel som už nechala na profesionálku. Očakávala som krásny výsledok.

Samozrejme, pri tom ako sa snažím zakryť moje nedostatky pleti úplne zabúdam na čas. Zakaždým ma čaká beh na autobus a ani tento deň nebol výnimka. Potom ako som vyšla z bloku ma čakalo krásne prekvapenie. Sneh. Veľa snehu. Vlastne... Nebolo to ani také prekvapenie, keďže sme o tom počúvali niekoľko dní. "Silné sneženie zasiahne východné Slovensko" "Východné Slovensko čaká husté sneženie" Áno... Počúvali sme to v rádiách, v telkách či čítali na našich úžasných často krát "dôveryhodných" portáloch. Chcela by som poďakovať našim skvelým cestárom. Napriek týmto správam, sneženie v januári ich veľmi zaskočilo. Košičania môžu sami posúdiť naše krásne odhrnuté chodníky. Cestári zvládli situáciu bravúrne. (Aspoň podľa ich vedenia...)

Vráťme sa však môjmu príbehu. Ako ma prekvapila alebo skôr neprekvapila nádielka snehu som sa rozutekala. Borila som sa čo najrýchlejšie, aby som si stihla kúpiť lístky. Prídem na zástavku, kúpim lístky a pozriem na hodinky. Vydýchla som si . Prišla som ešte skôr. Autobus by tu mal byť každú chvíľu. Prešli 3 minúty, 5 minút, 10 a autobus stále nikde... Asi po 15tich minútach niečo prišlo. Rýchlo som nastúpila a tŕpla, aby ešte nikto nebol v čakárni u doktorky. Opak bol pravdou... Niekoľko ľudí čakajúcich na odber krvi netrpezlivo hľadelo na dvere. Tlačená časom som sa každého pýtala či môžem isť pred nimi. (Ďakujem, že dobrí ľudia ešte nevymreli...) Pani sestrička mi rýchlo zobrala krv a ja som utekala znova na zastávku. Prekvapivo - autobus nikde... Keď som sa pozrela na stav našich ciest, popravde som sa ani nečudovala.

Konečne sme prišli na stanicu. Vďaka 14 minútovému meškaniu sme nestihli s priateľom autobus do Prešova. Hovorila som si super, rýchlostná cesta funguje ako má a o 10 minút je tu druhý autobus. Márne sme čakali. Konečne niečo prišlo. (Po polhodine) Bola som si istá, že ešte stále to stíham. Kým sme neuviazli v zápche. Polhodinová cesta z Košíc do Prešova trvala dva a pol hodiny. Smutne som volala kaderníčke, že sa dostavím na zmenu dátumu. Obom nám to bolo ľúto, pretože najbližší voľný termín mala v marci. (Tento článok je určený pre škodoradostných ľudí, aby sa tešili z mojej smoly)

A tak sme prišli do centra Prešova na obed a nafotenie outfitu. Ostala som bez novej farby vlasov, no s plným žalúdkom. Boli sme v skvelej reštaurácii a pri fotení outfitu som sa pri tých svojich nevydarených záberoch nasmiala až až. Niekoľko ľudí na mňa hľadelo ako na blázna. Pravdepodobne to bolo tým mojim smiechom. Sneh som si užila ako sa len dal. Skončila som celá premrznutá, ale veselá.

Nakoniec sme sa vybrali domov vlakom. V teple domova sme si spravili čaj a zvyšok dňa strávili vylehovaním v posteli, čo tiež nie je zle strávený deň. Týmto vám chcem povedať, že stále treba aj v zlých situáciach hľadať niečo pozitívne :) Verím, že v marci ma už nezasiahne žiadna kalamita a budem mať svoju vysnívanú farbu vlasov :)

Páči sa vám outfit? Preferujete cez zimu nevýrazné farby alebo práve naopak?

Budem rada za každý komentár a ak ma budete sledovať na sociálnych sietiach Instagram alebo Facebook, ktoré nájdete v hlavičke blogu :) (Ikonky) Nezabúdajte na súťaž o krásne štetce, ktorá trvá až do 14.2. Ak ste sa ešte nezapojili, stále je vhodný čas :)